Stojímes priateľkou pred hlavnou „sálou“ postindustriálneho klubu Arena. Nad namisa týči pomaľovaný komín, v jednej z menších sál, kde sa tiež hráva,sa zvučí lokálna rocková kapela. Uvažujem o kompaktibilite tohotoprostredia s tým, čo sa chystáme vidieť a počuť. Páriku za nami chýbajeden lístok, no napriek upozorneniam organizátorov o beznádejnej„vypredanosti“, prišli skúšať šťastie na miesto činu. Dievča reagujúce na ichpokrkvaný „transparent,“ podíde k nim, a ponúka lístok za cenunepatrne vyššiu ako bola pôvodná. Chalan chvíľu váha, no potom sa dohodnú.Dobre pre neho.
Neveľká sála sapomaly zaľudňuje. „Rezervujeme“ si miesta celkom pri pódiu pri poľskomochrankárovi s respiračnými problémami a poľských fanynkách bezrespiračných problémov. Na scéne stojíkrídlo Yamaha, dva spevové mikrofóny. Nič viac. Nevieme sa dočkať...
Rufus pribehne napódium s miernym meškaním v tirolských Lederhosen, jednom zo svojichaktuálnych kostýmov, ktorý by si najmä tu, vo Viedni, nemohol odpustiť.Jódlovať sa ale nebude. Sranda ide preč, keď sadne za klavír a spustí GreyGardens.
Práve klávesyz ebenu a slonoviny sú jeho dominantou, strieda ich s gitarou,na ktorú hrá iba to čo treba. Publikum však nestráca pozornosť ani pri extrémnepomalej a „deravej“ I am not readyfor love a počúva so zatajeným dychom. Ťarchu sólo koncertu ale nesiepredovšetkým jeho hlas a príbehy, ktoré ním „rozpráva“ Hlas, posadený v stredných polohách,spúšťajúci zimomriavky, akoby lenivý a bezchybne intonujúci. Príbehy, zapísanév osobných textoch s poetikou každodennosti, imaginatívnycha zároveň odrážajúcich stav objektívneho sveta..
Dievčatá za naminepotrebujú hystericky pišťať a aj tak vidno, ako veľmi by chceli... Nemôžuani teoreticky - Rufus práve vyznal lásku svojmu nemeckému priateľoviskladbou Peach Trees. Vystúpenie mácharakter best of - nemôžu chýbať Cigarettes and Chocolate Milk, Art Teachera ako prídavok Cohenova Hallelujah. Z aktuálneho albumu Release the stars,zaznejú iba štyri skladby.
Wainwright siberie to najkrajšie z opery – melodickú bohatosť, oduševnenie a necháva zasebou zbytočný gýč. K tomu s ľahkosťou pripája elementy folku, popu,rocku, najazzlého muzikálu či romantickej piesne. Z piesní ohlodaných nakosť, ktoré sú na albumoch zasadené do bohatého zvukového prostredia, sa stálenestráca baroková protikladnosť, pátos, no najmä Rufus sám - novodobý trubadúr,ktorý nosí hudbu a príbehy v sebe. Keď ako druhý prídavok zahrá jednuzo Schubertovho piesňového cyklu, je jasné, ako veľa mu dĺži. Alebo opačne: akby žil Schubert dnes, bol by veľkou popovou hviezdou.
Rufus je zvodný,no nie éterický. Vtipnými sebaironizujúcimi príbehmi (napr. o výchovnomzauchu od Mozarta, ktorý sa mu „zjavil“ keď si začal namýšľať, že je jehoinkarnáciou pre 21. storočie), či chybičkami v textoch a interpretácii nás„vracia na zem.“ Ale keď hrá existujeme iba „vo vnútri“ pesničky. To sa nestávačasto.
Pri takomtosilnom zážitku sa človek nemôže ubrániť myšlienkam na zbytočnosť všelijakýchgýčiarov, vyslúžilých a zaslúžilých pseudorockerov a popové kráľovnéa kráľov, obklopených trofejami svojej zašlej slávy. Tí, ako to sami radideklarujú hudbou nežijú – iba ju robia. A to je sakra rozdiel.
Pre ucho, načokoľvek nadpriemerné precitlivelého mainstreamového poslucháča, je Wainwrightmožno príliš expresívny a prekážkou môže byť aj jeho otvorená homosexualita.Preto pravdepodobne nikdy nebude vypredávať štadióny ako preprodukovanýegomaniak Robbie so zastúpom „makerov“ v pozadí. Potrebuje publikum, ktorérozumie dvojzmyselným vtipom, irónii a hľadá neprefabrikovanú krásu..
V skladbeI Don´t Know What It Is sa Rufus pýta, „Is there anyone else in love withbeauty?“
Myslím, že mámpodobný problém. Vďaka Rufus.